Svaneti je známe jedinečnou stredovekou architektúrou, vlastným jazykom a písmom. Vytvorili si ho miestni obyvatelia, Svani, žijúci v  ťažko prístupných miestach Kaukazu. Údajne ako prví začali ryžovať v potokoch a riekach zlato v ovčom rúne. No a práve to prilákalo do Kolchidy, dnešného Kutaisi, ležiaceho niekoľko desiatok kilometrov na juh od Svaneti, Jásona a Argonautov známych z gréckej mytológie.

S gaučom na marštrutke

Vzdialenosť z Batumi do Mestie, strediskového mesta Svaneti je 263 km, cesta by mala trvať 5 hodín. V Zugdidi nás vodič vyháňa z mikrobusu, treba prestúpiť do iného. Čakali sme, že pôjdeme celú cestu v jednom, ale zjavne sú vodiči dohodnutí a druhý krát už neplatíme. Nová červená maršrutka (miestny názov mikrobusových spojov) zrazu odbáča z cesty, parkujeme u niekoho na dvore. Pri studni perie žena v lavóre oblečenie, akoby sa nič nedialo. Gruzínci vynášajú z domu gauč, priväzujú ho na strechu marštrutky, my turisti (2 kusy Poliakov, 2 kusy Nemcov, 2 kusy Rusov) si ich ohromene fotíme a bavíme sa.

Okolo obeda prichádzame do horského regiónu, cestou sa zastavujeme pri vodnej nádrži Jvari. Ešte raz stojíme v reštaurácii, kde sa šofér naobeduje, na ďalšej zastávke vykladáme Gruzíncov, okrem majiteľa gauča. Ten treba vyložiť na píle v osamelej usadlosti, majiteľovi musia pomáhať všetci účastníci cesty, teda Jany, Nemec, Poliak aj šofér.

Gaučo 😀

Gesthouse u tety Zoje

Mestia, hlavné mesto Horného Svaneti je výborným východiskovým bodom na jednodňové a viacdňové túry. V centre číha množstvo šoférov, ktorí vás zavezú kamkoľvek chcete. Radi ponúknu jazdu, ale keď im poviete, že sa radi prejdete pešo, nebudú sa vnucovať.

Mestia vyzerá ako alpské mestečko. Ideme sa ubytovať do guesthousu u Zoje, podobných možností ubytovania v súkromí je tu množstvo. Pre mnohých miestnych je to hlavný zdroj príjmu. Domáca pani nás víta miešanou ruštinou a angličtinou, nie je problém sa s ňou dohodnúť, lebo je veľmi komunikatívna, milá a usmievavá. Pred štvordňovým trackom, na ktorý sa chystáme sa s ňou dohodneme, že si časť vecí necháme u nej. Pri diskutovaní o čase raňajok ju svojou požiadavkou, že ich chceme o siedmej, zjavne šokujeme, ale je pripravená nás pohostiť.

Ráno teta Zoja zvláštne bzučiac „vss vss vss“ sťa usilovná včielka nosí z kuchyne do jedálne samé dobroty, medzi ktorými zaujal piedestál jej domáci jogurt s čučoriedkovým kompótom. (Pojednanie o gruzínskom jedle príde samostatne :))

Mestia – Ushguli

Máme pred sebou štvordňovú túru, spať chceme v guesthousoch, stan ani spacáky nepotrebujeme. Prvý deň je výborný, hoci si vyberáme náročnejšiu trasu do dediny Tsvirmi, až také náročné to nie je.

Tsvirmi je však riadny hard-core vidiek. Svine, kravy, ovce, hydina všehodruhu všade a hnoj. Sme jediní turisti v dedine, ubytovanie nájdeme v prvom guesthouse a je to tiež trú sedlač. Ružové lesklé kvetinové návliečky, plno prachu, žiadne kúrenie, nezatesnené okná a taký mäkký matrac, že volíme spanie na zemi. Izba v ktorej nás ubytovali je očividne obývaná iba v lete.

Rodina je milučká a skladá sa z rusky hovoriacej babky, ktorá 56 rokov pôsobila v miestnej základnej škole ako učiteľka, domácej pani tridsiatničky, hovoriacej iba gruzínsky, a jej trinásťročnej a dvanásťročnej dcéry.  Staršia slušne hovorí po anglicky, akékoľvek nezrovnalosti našej dospeláckej rusko – slovenskej komunikácie doladí. Aj keď ju viac baví hra na tablete ako naše kecy.

Okolo ôsmej začína pršať, z okna vidíme chmáru nad horami, padá tam sneh. Elektrina vypadla a rodina nás pozvala k sebe do kuchyne, kde všetci spolu sedia pri peci. Nad ňou visí strunový hudobný nástroj, pýtam sa čo je to, a babi zo zadnej izby prináša pandúru (tri struny, zamatový tón) na ktorej nám spieva gruzínske pesničky. Kultúra ako sa patrí. Keď skončí, pýta sa ma, či sme s Janym manželia. Nie, sme zasnúbení, vysvetľujem. Fatálna chyba. Babka si odo mňa odsadá a už sa so mnou nebaví. Radšej ideme spať. Raňajky máme až o ôsmej, hoci sme plánovali vyraziť skôr, nechcelo sa im vstávať. Za takúto autentickú noc na vidieku, večeru a raňajky pre dvoch plus nejaké jedlo so sebou sme zaplatili 100 Lari, čiže okolo 35 eur. Najedení sme boli báječne, zima nám kupodivu nebola, kúpeľňa bola čistá, takže koniec koncov, bol to skvelý deal.

Mestia

Najvyšší kopec túry vo výške 2 400 metrov

Nad Tsvirmi

A takto sa žije v Svaneti

Family guesthouse, Tsvirmi

Cintorín na vidieku, žiadne kvety

Tsvirmi – Ushguli

„Kuda, kuda?“ Pýtajú sa ráno. „Adishi“, vravíme pripravení na cestu. „Adishi ne, Adishi ne! Sneg!“ Kričí na nás starká vystrašene. Uhm, asi je to vážne, pomysleli sme si. Chodník, po ktorom chceme ísť do Ushguli, najvyššie trvale osídlenej dediny široko-ďaleko, by mal byť prechodný ešte dva týždne. Druhý deň túry, ktorý máme pred sebou, mal byť relatívne v poriadku, stále sme sa mohli vrátiť na „asfaltku“, no v ďalšej dedine sa už dá reálne uviaznuť. Nanešťastie ranná hmla zakrýva končiare hôr a nevieme odhadnúť, do akej výšky začína celistvá snehová pokrievka.

Rozhodneme sa neriskovať, preskočiť dedinu Adishi a prejsť sa aspoň po „asfaltke“ do tretej dediny, Iprali. Potom, ako pri nás stojí asi desiate auto, že nás zvezie kam chceme, kašleme na chodenie pešo a ideme rovno do Ushguli.

Na  poludnie sme tam. Ubytovanie máme teraz v o niečo civilizovanejšom guesthouse a zo zvedavosti ideme aspoň na najbližší kopec nad dedinou. O hodinu a pol sme vo výške 2 900 metrov. Pod nohami máme iba 2 cm snehu, žiadne skaly, iba hoľu.

Ten pocit zistenia, že sme to vzdali zbytočne…...

Chce sa mi plakať. Skrátka, tetušky čo sedia celé dni pri peci v teplej kuchyni nevedia nič o vysokohorskej turistike a netreba ich počúvať….

Našťastie, výhľad na Shkharu, najvyšší kopec Gruzínska a jedinečnú dedinu Ushguli zapísanú v UNESCO nám tie dva dni túry vynahrádza. Ráno sa ešte chvíľu motáme po dedine a potom zbehneme pešo popri ceste, ktorú lemuje krásny kaňon. Keď máme chodenia dosť, necháme sa zviezť späť do Mestie a ideme sa opäť ubytovať k Zoji. Je šokovaná, že sme prišli o deň skôr, ale izbu pre nás má.

Kostol La Maria, Ushguli

Ushguli z kopca za dedinou

Na kopci za dedinou

Dvojica „turistyčna“

Ushguli pri západe slnka

Svanské veže a stredoveké domy dostali Ushguli medzi pamiatky Unesco

Takmer každý dom je guesthouse

Ázijskí turisti nakúpili suveníry. Turistov je tu mnoho, keď postavia cestu, ešte ich pribudne

Októbrové počasie je vrtkavé. Pred piatimi minuútami svietilo slnko a už sa na nás od Shkhary valí snehové čudo

Shkhara, 5 193 m.

Ushguli a niektoré rozpadnuté domy

Opäť na ceste

Pocestný, napi sa! Bežne, popri ceste

Z Mestie k jazerám Koruldi

Mestia je najväčším mestom v Svaneti. Po dvoch nociach v dedinkách  sa v ňom cítim ako v Las Vegas. (Nebola som v Las Vegas, len sa znažím nájsť vhodné prirovnanie kultúrneho šoku). Máme kopec času, ideme sa pozrieť do múzea. Výnimočne.  Miestne Historické a etnografické múzeum napriek strohému zovňajšku prekvapuje hodnotnými expozíciami, dozvedáme sa zaujímavosti o histórii Svanov, Svaneti a Gruzínska. Krajoch, o ktorých našinec nevie takmer nič.

Ďalší deň ideme na vychádzku k jazerám Koruldi. Ide o príjemnú celodňovú, približne 7 hodín trvajúcu túru k jazerám pod horou Ushba. Dva ostré vrcholy prepojené sedlom z nej robia najťažšie zdolateľnú horu Gruzínska. K jazerám sa dá vyviesť na džípoch, čomu zodpovedá aj počet turistov, rovnako aj sklamanie v ich tvárach, aké sú jazerá malé a nezaujímavé. „Tu sa chodí kvôli výhľadom na hory a nie jazerám,“ snažím sa utešiť jednu zo sklamaných turistiek.

Po návrate do Mestie sa ideme pozrieť do verejne prístupnej svanskej veže. Svani ich stavali ako ochranu pred Tatármi a ďalšími národmi ktoré sa prehnali Gruzínskom. Do Svaneti, však nikdy žiadni dobyvatelia nedorazili a tak veže mohli slúžiť ako ochrana pred krvnou pomstou, alebo skladisko potravín, čo bola ich najčastejšia funkcia.

Mestia

Jazero Koruldi

Na počasie sme mali šťastie

Jazerá Koruldi sa nachádzajú pod horolezecky najnebezpečnejšou horou Gruzínska – Ushbou

Svanská veža na ktorej vnútro sme boli veľmi zvedaví

Výstup na vlastnú zodpovednosť

Vyhliadkový let za 15 eur?

Mestia má vlastné miniatúrne letisko a spojenie s Tbilisi (letenky sú beznádejne niekoľko mesiacov vopred vybookované) a takisto s Kutaisi, kam sme leteli my. Od Zoji nám to peši k odletovej hale zvláštneho tvaru tvará asi hodinku.

Pokúšame sa očekovať, no zisťujeme, že na palube malého devätnásť-miestneho lietadla platia iné pravidlá, t.j. všetka batožina sa považuje za príručnú a ani vo veľkých batohoch nemôžeme prevážať vodu vo fľaši, domáce pálenô, ani ostré predmety. Všetko poctivo dopijeme, aj slivovicu od oca, ktorej ostalo ešte deci a pol a hoci bolo desať hodín ráno, je nám ľúto ju vyliať. Nôž, nožnice z našej taštičky prvej pomoci aj moje malé manikúrové, putujú do obálky a potom do batožinového priestoru hneď za vrtuľou.  Devätnásti cestujúci nastupujú naozaj rýchlo, v kokpite sedia dvaja piloti, jeden z nich nás víta na palube a o pár minút už letíme ponad nekonečný, slnkom zaliaty Kaukaz.

Mestia, letisko (tá zvláštna budova je odletová hala)

Takto leteli naše nebezpečné predmety. V obálke a prednej časti lietadla. V Kutaisi nám ich priniesol policajt