Alebo koniec mojej kariéry au-pair vo Francúzsku

Svoju hviezdnu kariéru au-pair vo Francúzsku som ukončila 30. augusta 2013. V to ráno som si musela privstať už o šiestej, dobaliť všetky svoje caky-paky, povyhadzovať zbytočnosti, ktorých sa za tri mesiace nazbieralo neúrekom a po druhýkrát sa so všetkými Dufourovcami rozlúčiť.

Rodinná večera musí byť

Prvú rozlúčku sme si dali v deň ich služobného voľna. Samozrejme, pri dobrom jedle a ružovom víne, ktoré sme si s obľubou posrkávali na terase u starých rodičov.  Aj keď babka Manou, de facto manažérka a recepčná, nie je taká znamenitá kuchárka ako jej nevesta, manžel či syn, veľkoryso nás pohostila klobáskami s varenými zemiakmi. Nechýbali syry a k nim klasická poznámka od Jean-Phillipa: „Paula, daj si syr, musíš pribrať,“ po ktorej jeho manželka Delphin zagúľala očami a vzdychla „Óoo, Nóooo.“

Tesne pred odchodom som ešte vystískala moju najväčšiu kamku babku Manou. So slzami v očiach mi odovzdala list od Léi, ktorá ešte takto skoro ráno spala.

Krokodílie slzy

O 8:00 som už stepovala za kuchyňou pri malom zelenom autíčku Sissi, ktorá ma mala hodiť na stanicu v Chambéry. Hneď ako sme vyštartovali, sa na balkóne zjavila babka so zarevanou Léou v depresii s nejakým plyšiakom útechy. Spoločne sme si zakývali na rozlúčku.

Vlak do Paríža mi šiel až o 12.15 a na stanici po teroristických útokoch v 9/11 zrušili úschovne batožín. Štyri hodiny som na lavičke vestibulu stanice nudila sama, iba s mojím veľkým kufrom, ktorý sa mi nechcelo po uliciach ťahať za sebou.

S veľkým očakávaním som nastúpila do prvej triedy vlaku TGV. Nie žeby som bola nejaká buržujka, ale cenník francúzskych železníc sa odvíja od obsadenosti a čím skôr si človek lístok kúpi, tým je lacnejší. No a mne sa lacnejší lístok, v druhej triede neušiel.  Prvá trieda, v čase môjho nákupu lacnejšia ako druhá, však neponúkala žiadne služby navyše, nemala som ani pocit, žeby som na sedadle mala viac miesta.

Babka Manou a jej vnučka Léa, moje najväčšie kámošky

Rýchlosťou sme šli ale závratnou, nemohla som sa ani dívať von oknom na krásny francúzsky vidiek. Radšej by som možno sedela v Horehronci, aby som si mohla vychutnať výhľady, bez toho, aby mi prišlo zle.

Po troch hodinách rozjímania v tomto super rýchlom vlaku o rozlúčke a konci života u mojej francúzskej rodiny som vystúpila na Gare de Lyon v Paríži a zaradila sa medzi tisíce turistov užívajúcich si toto kultové mesto.

Pred odchodom som si stihla dať ešte poslednú rozlúčkovú cyklistickú Tour de Lac